Niet času ani na záchode posedieť

ÚvodníK VATRA JANUÁR – MAREC 200 - 1

Niet času ani na záchode posedieť

Dušan Wolczko

Dušan Wolczko Editor

“Počkaj, však ty raz budeš plakať tam, kde ťa nikto neuvidí!” zvykla ma varovať moja babička Alžbeta Karaffa dosť často. Najprv som si z toho nič nerobil. Ďalej som zlostil svojich oportunistických spoluobčanov, ktorí na rôznych stupňov riadenia normalizovali našu socialistickú spoločnosť po nevydarenom pokuse pravicových síl o štátny prevrat - od malého predsedu SZM až po veľkého prezidenta Husáka -, a keď už boli všetci súdruhovia poriadne zo mňa najedovaní, zľakol som sa babičkinho varovania, a raz nadránom - ešte bola tma - som sa vybral do sveta, o ktorom som tušil, že je dokonalý.

V šírom svete je všetko iné, aj obloha je iná, krajšia, aj ľudia sú iní, ale dievčatá sú zasa krajšie u nás. Ja som bol už vtedy ženatý, takže mi to až tak veľmi nevadilo. Horšie bolo, že sme nemali čo jesť. Našťastie sme stretli pár kolegov z Poľska, ktorí už emigrovali viackrát a ktorí vedeli, kde sa dá najesť zadarmo. Bol najvyšší čas - schudol som o 15 kíl, aj keď nebolo z čoho, lebo aj doma som bol stále podvýživený, hoci som robil vedúceho oddelenia na rektoráte VŠT. Ach jaj…, to boli časy! Koľko takých vedúcich kádrov som tu videl upratovať! Vlastne všetci - vrátane mňa a mojej manželky Viery – sme tak začínali a viac ako polovica našich emigrantov upratuje dodnes.

Západ nás všetkých preškolil smerom dole - z kvalifikovaných na nekvalifikovaných. Na prstoch jednej ruky môžem spočítať Slovákov, ktorí tu pracujú v rovnakom odbore jako doma. Aspoň ôsmi z desiatich robili začas kachličkárov a každý druhý Slovák robí kachličkára naďalej - áno, aj inžinieri. Tretím najpopulárnejším remeslom je maliar-natierač. To bol vlastne môj celkom prvý džob na Západe. A tak - pokiaľ sme tu my - môžu sa Austrálčania pokojne venovať svojmu kriketu; my im zatiaľ tie ich papierové domčeky pekne vykachličkujeme, vymaľujeme a upratáme…

My Slováci sme národ pracovitý; chvíľu nám síce trvá kým sa rozhýbeme, ale potom nevieme, kedy prestať. Máme často dve zamestnania a kým vládzeme, robíme aj cez víkendy a štátne sviatky. Nečudo, že nemáme času ani na záchode posedieť. Napriek tomu nežijeme v blahobyte, na dovolenky nechodíme a ak sa predsa raz za 5-10 rokov ukážeme medzi svojimi bývalými spolužiakmi na Slovensku, trvá nám ďalších 5-10 rokov, kým sa z toho roztopašného výletu finančne spamätáme. Existujú výnimky, ale sú to len výnimky, vhodné pre reprezentačné publikácie typu Slávni Slováci vo svete.

Na Slovensku som si predstavoval zahraničných Slovákov ako nejakú veselú komunitu, ktorej členovia si vzájomne pomáhajú a už sa nevedia dočkať kedy prídem ja, aby mi tiež pomohli. Keď som potom tri roky čakal v Španielsku a žiadal všelijaké slovenské spolky vo svete o sponzorstvo, neišlo mi do hlavy, prečo mi nikto nechce pomôcť, veď sa jednalo iba o formalitu. Nakoniec sa za mňa veľmi ochotne zaručili Česi (nie Slováci!) zo Sokola v Sydney a tak som tu, v Austrálii.

Odvtedy už prešlo pár rokov a pre zmenu teraz ja - veľký funkcionár slovenského spolku - občas dostanem list od nejakého Slováka, ktorý nás, bohatých zahraničných krajanov, žiada o finančnú pomoc. Chcel by som sa zasmiať, ale nemôžem, je mi do plaču, veď oni si tam fakt stále myslia to isté, stále si predstavujú zahraničných Slovákov, ako som si ich predstavoval ja pred šestnástimi rokmi! Čo tam dofrasa ukazujú v televízii? Opýtajte sa desiatich emigrantov, či sú tu štastní a deviati vám odpovedia NIE. A majú autá, domy, biznisy (ktorých sú otrokmi). Niektorí sa vrátia na Slovensko, ale o rok-dva sú už späť - predsa len budú radšej nešťastní tu ako tam. Je príliš neskoro, aby neodišli a príliš skoro, aby sa vrátili.

Spolky, kluby, združenia...

Čo si asi myslia na Slovensku o našom združení? - Celkom aktívny spolkový život; svoj časopis vydávajú, guláš si občas navaria, pri vatre si zaspievajú… Hmm, milé, až príliš ideálne na to, aby to bola pravda. Dvaja-traja čo to všetko organizujú, obklopení malou hŕstkou priaznivcov, musia čeliť neustálym útokom za strany jednotlivcov či skupín, ktorí nič nerobia, len kritizujú každú dobre mienenú iniciatívu správnej rady; netešia sa z dosiahnutých výsledkov, prípadný neúspech iniciatívy je ich jediným cieľom i zadosťučinením. Vieme všetci dobre ako fungujú slovenské spolky (nielen v Austrálii) a ďalej sa tvárime, že sú také, aké nie sú. V skutočnosti všetky slovenské spolky bez rozdielu kontrolujú neveľké záujmové skupiny nadšencov, od náboženských, politických až po skupiny priateľov a rodinné klany, ktoré majú toľko podporovateľov, aby vyhrali voľby. Keď sú šikovní, naučia sa správne vyplňovať žiadosti na dotácie a korešpondovať so štátnymi orgánmi ako so seberovnými; postupne si vybudujú malé impériá, v ktorých môžu realizovať svoje skryté ambície. Ani naše Združenie nie je výnimkou hoci sa mu v legislatívne zaručenej decentralizácii riadenia sotva vyrovná najaký iný slovenský spolok na svete.

Voľby 2004 –2007

Doma si človek mohol vybrať svoju spoločnosť, v ktorej sa cítil dobre, tu sa to nedá; buď sa prispôsobíme jeden druhému a budeme sa tolerovať takí akí sme, bez naivnej potreby

navzájom sa meniť, alebo budeme sedieť každý sám doma a tešiť sa aspoň z postupnej asimilácie našich detí, lebo nás už nezasimuluje nikto, to je isté.

Onedlho budú voľby Správnej rady na ďalšie tri roky. Každý člen Združenia dostane poštou volebný lístok, s menami oficiálnych kandidátov, ktorých buď môže akceptovať, alebo môže nominovať svojho kandidáta do určitej funkcie v Správnej rade. Bez uvedenia funkcie bude návrh neplatný; takých, čo nerobia nič konkrétne a chceli by len buzerovať ostatných členov, naozaj nepotrebujeme. Nevoľte do vedenia takých, čo to chcú robiť, ale takých, čo to vedia robiť!

Holé baby

Musím sa priznať, že som tak trochu precenil kultúrnu vyspelosť niektorých čitateľov, keď som v predchádzajúcej Vatre uverejnil ukážky fotografií člena nášho združenia, poľského architekta Piotra Branczyka. V rubrike Vaše ohlasy si môžete prečítať všetky (napísané) reakcie čitateľov, ktoré som na tú tému dostal.

Neverím, že by niekto vážne nevedel, aký je rozdiel medzi umeleckou a pornografickou fotografiou; ak by mal napriek tomu niekto pochybnosti, môže si význam obidvoch termínov

overiť v hociakom náučnom slovníku (pornografia = opis alebo zobrazenie pohlavneho styku). Akty môžu - a mali by byť - erotické, ale erotika nie je pornografia. Ženské telo bolo odnepamäti predmetom umeleckej tvorby - obrazy aktov sú pýchou každej verejnej galérie, verejnej, teda prístupnej aj školopovinným deťom.

Možno sa ešte pamätáte na vynikajúci politicko-kultúrny Knižný magazín, alebo na Revue svetovej literatúry z r. 1966-69. To boli najkvalitnejšie slovenské časopisy, aké kedy u nás vyšli. A boli tam vždy aj akty, pretože umelecká fotografia je tiež druh umenia, a pretože to boli časopisy pre inteligentných ľudí, ktorí o tom nepochybovali. Aj ja sa snažím robiť Vatru tak, akoby ju mali čítať len samí inteligentní ľudia, aby zodpovedala mojej najvyššej úrovni a nie možnostiam niektorých čitateľov.

Umelecká fotografia nie je anatomický atlas. Naozaj záleží iba na kultúrnej vyspelosti čitateľa, jako príjme vyobrazenie ženského tela. Pripúšťam, že nie každý čitatel Vatry je na rovnakej intelektuálnej úrovni, a že sú v našej komunite ľudia, ktorí nemajú k umeniu vypestovaný vzťah; na druhej strane ma prekvapili námietky ľudí, ktorých poznám, a o kultúrnej vyspelosti ktorých som nepochyboval.

Ale asi to tak má byť, že pravé útoky prichádzajú z najneočakávanejšej strany. Moja babička to vedela a varovala ma dosť často; najprv som si z toho nič nerobil, potom som sa zľakol a teraz … si z toho zasa nič nerobím.

SOM TAK SÁM, ako Franz Kafka. FRANZ KAFKA